Umeniu odísť sa ešte len musíme naučiť

Autor: Marcel Gibóda | 6.6.2014 o 16:26 | Karma článku: 5,74 | Prečítané:  697x

Pred parlamentnými voľbami v roku 2010 som mal tú neočakávanú možnosť krátko podebatovať s jedným z najskúsenejších a popravde najúspešnejších politikov našej krajiny po novembri ´89. Jeho úspechom v mojich očiach nebolo iba hanobenie moci a lá Mečiar, Slota a Fico. Aj keď isto aj on po nej túžil. No vďaka jeho úspechu a moci sme dnes v NATO a Európskej únii.

Pán politik Mikuláš Dzurinda 

Objavil sa na našej fakulte Politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Ako mnohí iní politici pred ním a po ňom, prišiel aj on prednášať už ani neviem o čom. Miesto rečnenia po piatich minútach vyzval študentov, aby sa ho sami pýtali, čo ich zaujíma. Vtedy som zažil asi najtrápnejšie ticho vo svojom živote, keď nik z mojej fakulty, z mojich kolegov, študentov politológie, sa v tej preplnenej aule nemal k činu. A tak, napriek tomu, že som v skutočnosti pre chorobu nemal hlas, som sa sám prihlásil so svojou pripravenou otázkou. 

Logická otázka s nečakaným výsledkom

„Prečo pán Dzurinda ako úspešný dvojnásobný premiér, ako človek čo vyviedol Slovensko z čiernej diery na mape Európy do EÚ a NATO, prečo neprenecháte pred týmito voľbami kormidlo strany niekomu inému, novému, mladšiemu, obľúbenejšiemu, aj vzhľadom na to, že u mnohých obyvateľov má Vaša osoba okrem pozitívneho aj ten negatívny podtón z dôsledkov uťahovania si opaskov, reforiem a podobne.“

Moju otázku som položil v dobrej viere, mysliac si, že niekto tak úspešný by sa už mal vedieť posunúť ďalej. To čo nasledovalo ma zaskočilo a dodnes sa nad tým zamýšľam. Z mojej otázky na neho vznikli (paradoxne) jeho otázky na mňa. Či si má nechať rozbiť stranu, ktorú zakladal a budoval, či viem o niekom kto by to vedel a chcel robiť miesto neho (pozn.: Mikloš podľa jeho slov tým človekom byť nechcel) a podobne. No hotová katastrofa takáto diskusia pre mňa, keď som nemal hlas (ochota diskutovať bola). A pán Dzurinda chcel debatovať aj potom, čo skončila veľká debata. Bol som zaskočený ako veľmi sa pri tejto téme zastavil.

Odpoveď prišla po 4 rokoch

Nad jeho dôvodmi a argumentmi som sa viackrát zamýšľal, nakoľko aj ja sám som už musel opustiť projekty, na ktorých mi osobne záležalo. Prišiel som na tieto 3 chyby:

Strany sú na Slovensku brané ako projekt jedného muža a po jeho odchode strádajú. Preto u nás vlastne neexistuje stranícky systém vyspelých západných demokracií. Musíme sa naučiť budovať organizácie hodnôt, ktoré presadzujú osobnosti.

Na Slovensku ani veľký a úspešný politik v našom národnom kontexte nevie ako a kedy správne odísť. Na to ešte musíme zjavne dospieť.

Predseda strany – šéf to pokašľal. Nenašiel si a nevychoval nástupcu (nástupcov). Neodovzdal mu (im) moc iniciatívy a riadenia včas a preto strana alebo akýkoľvek iný projekt sa rozpadá.

Resumé

Slovensko je ešte malá a mladá demokracia. Veľkosti sa musíme naučiť. A tým nemám na mysli len politikov a vedúce osobnosti. Ale aj nás voličov. 

Vďaka veľkosti Mikuláša Dzurindu a práci Ivana Mikloša sme dnes v EÚ a NATO. Sme celkom úspešný konzumný národ žijúci spokojne v dočasnom mieri Európy. Tento veľký projekt páni zvládli. No vďaka ich osobnej malosti sa im rozpadol ich vlastný projekt. A museli ohlásiť odchod sami.

Umenie odísť na vrchole je aj o umení zostať na ňom, stať sa vzorom.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Neukazujú len svoje bohatstvo, ale to, ako žijú

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké zásadné chyby robíme pri zariaďovaní obývačky?

SVET

Zomrel český hudobník Radim Hladík, založil skupinu Blue Effect

Postupne sa prepracoval k vlastnej tvorbe.


Už ste čítali?