Umeniu odísť sa ešte len musíme naučiť

Autor: Marcel Gibóda | 6.6.2014 o 16:26 | Karma článku: 5,74 | Prečítané:  732x

Pred parlamentnými voľbami v roku 2010 som mal tú neočakávanú možnosť krátko podebatovať s jedným z najskúsenejších a popravde najúspešnejších politikov našej krajiny po novembri ´89. Jeho úspechom v mojich očiach nebolo iba hanobenie moci a lá Mečiar, Slota a Fico. Aj keď isto aj on po nej túžil. No vďaka jeho úspechu a moci sme dnes v NATO a Európskej únii.

Pán politik Mikuláš Dzurinda 

Objavil sa na našej fakulte Politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Ako mnohí iní politici pred ním a po ňom, prišiel aj on prednášať už ani neviem o čom. Miesto rečnenia po piatich minútach vyzval študentov, aby sa ho sami pýtali, čo ich zaujíma. Vtedy som zažil asi najtrápnejšie ticho vo svojom živote, keď nik z mojej fakulty, z mojich kolegov, študentov politológie, sa v tej preplnenej aule nemal k činu. A tak, napriek tomu, že som v skutočnosti pre chorobu nemal hlas, som sa sám prihlásil so svojou pripravenou otázkou. 

Logická otázka s nečakaným výsledkom

„Prečo pán Dzurinda ako úspešný dvojnásobný premiér, ako človek čo vyviedol Slovensko z čiernej diery na mape Európy do EÚ a NATO, prečo neprenecháte pred týmito voľbami kormidlo strany niekomu inému, novému, mladšiemu, obľúbenejšiemu, aj vzhľadom na to, že u mnohých obyvateľov má Vaša osoba okrem pozitívneho aj ten negatívny podtón z dôsledkov uťahovania si opaskov, reforiem a podobne.“

Moju otázku som položil v dobrej viere, mysliac si, že niekto tak úspešný by sa už mal vedieť posunúť ďalej. To čo nasledovalo ma zaskočilo a dodnes sa nad tým zamýšľam. Z mojej otázky na neho vznikli (paradoxne) jeho otázky na mňa. Či si má nechať rozbiť stranu, ktorú zakladal a budoval, či viem o niekom kto by to vedel a chcel robiť miesto neho (pozn.: Mikloš podľa jeho slov tým človekom byť nechcel) a podobne. No hotová katastrofa takáto diskusia pre mňa, keď som nemal hlas (ochota diskutovať bola). A pán Dzurinda chcel debatovať aj potom, čo skončila veľká debata. Bol som zaskočený ako veľmi sa pri tejto téme zastavil.

Odpoveď prišla po 4 rokoch

Nad jeho dôvodmi a argumentmi som sa viackrát zamýšľal, nakoľko aj ja sám som už musel opustiť projekty, na ktorých mi osobne záležalo. Prišiel som na tieto 3 chyby:

Strany sú na Slovensku brané ako projekt jedného muža a po jeho odchode strádajú. Preto u nás vlastne neexistuje stranícky systém vyspelých západných demokracií. Musíme sa naučiť budovať organizácie hodnôt, ktoré presadzujú osobnosti.

Na Slovensku ani veľký a úspešný politik v našom národnom kontexte nevie ako a kedy správne odísť. Na to ešte musíme zjavne dospieť.

Predseda strany – šéf to pokašľal. Nenašiel si a nevychoval nástupcu (nástupcov). Neodovzdal mu (im) moc iniciatívy a riadenia včas a preto strana alebo akýkoľvek iný projekt sa rozpadá.

Resumé

Slovensko je ešte malá a mladá demokracia. Veľkosti sa musíme naučiť. A tým nemám na mysli len politikov a vedúce osobnosti. Ale aj nás voličov. 

Vďaka veľkosti Mikuláša Dzurindu a práci Ivana Mikloša sme dnes v EÚ a NATO. Sme celkom úspešný konzumný národ žijúci spokojne v dočasnom mieri Európy. Tento veľký projekt páni zvládli. No vďaka ich osobnej malosti sa im rozpadol ich vlastný projekt. A museli ohlásiť odchod sami.

Umenie odísť na vrchole je aj o umení zostať na ňom, stať sa vzorom.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Súdy v Trenčíne odmietajú riešiť Galkovu kauzu odpočúvania

Obžaloba na bývalého šéfa Vojenského obranného spravodajstva Pavla Brychtu leží na súde od februára 2016. Najvyšší súd mu teraz prikázal konať.

KOMENTÁRE

Česi mieria do čiernej diery Európy. Všetko pre korunu

Je možné, že šanca ľahkého vstupu do eurozóny zmizne.

AUTO

Anketa o Svetové auto roka 2018 sa ponesie v znamení SUV

Posledný ročník vyhral Jaguar F-Pace.


Už ste čítali?